Záloha na materiál je normálna vec. Nikto nechce ísť kúpiť obklady za tisíc eur z vlastného, keď zákazníka pozná dve hodiny. Problém začína tam, kde sa zo zálohy na materiál stane záloha na prácu — a odtiaľ je to už len otázka toho, ako veľmi sa vám nedarí.
Na fórach o rekonštrukciách sa dá nájsť tucet variácií toho istého: firma si vyžiadala sedemdesiat percent dopredu, prišla na tri dni, urobila búračku, a potom už len sľubovala, že "v pondelok určite prídeme". Tretí pondelok si človek uvedomí, že peniaze nevidí a byt má rozbitý.
Pravidlo, ktoré z tých diskusií vypadne samo: zálohu dávajte na materiál, ktorý fyzicky vidíte. Buď je doma u vás, alebo máte doklad, že je zaplatený a na sklade na vaše meno. Za prácu, ktorá sa ešte nestala, sa neplatí — presne preto, že jediná páka, ktorú ako zákazník máte, je nezaplatená faktúra.
S tým súvisí druhá vec, ktorá vyzerá ako formalita a nie je: rozdeľte prácu na časti, ktoré sa dajú samostatne prevziať. Nie na tretiny podľa peňazí, ale podľa toho, čo je vidieť. Búračka a odvoz. Rozvody. Obklady. Dokončenie a uprataný priestor. Za každou časťou nasleduje platba, nie pred ňou.
Keď dáva niekto cenu výrazne nižšiu ako ostatní, obvykle to nie je zľava. Buď v rozpočte niečo chýba — a doúčtuje sa to v momente, keď už máte rozobranú kúpeľňu a nemôžete povedať nie — alebo firma potrebuje váš peniaze na dokončenie predchádzajúcej zákazky. Oboje sa dá zistiť jednou otázkou: čo presne je v cene a čo nie.
A celkom praktická drobnosť. Fotografujte. Dve fotky pred každou etapou, dve po nej, do telefónu, bez ambícií. Väčšinou ich nikdy nepoužijete. Keď sa o pol roka objaví praskliná a začne sa hovoriť o tom, či bol podklad v poriadku, budú to jediné, čo ešte niečo dokazuje.